Pokec

Tento text upravujem už aspoň desiaty krát. Prešlo už päť dní odvtedy, čo nás prepadli kukláči a stále mnou lomcujú emócie. Tie výrazy v prvej verzii boli neuverejnitelné. Vo februári 2013 som zažil prvú domovú prehliadku – bolo to nezmyselné a bezdôvodné. Bol to strašný šok , ešte rok sa mi stávalo, že som skoro ráno pri zvuku buchnutia dverí auta vystrelil z postele  . Najviac ma štvalo, ako trpela moja rodina. Keď chcete niekomu veľmi ublížiť, napadnite ľudí na ktorých mu záleží. Obvinili ma z podvodu o ktorom som nič nevedel a dodnes neviem , že kto to spískal. Za rok som absolvoval 24 výsluchov na kriminálke , kým prokurátor zrušil stíhanie.

Takže pred piatimi dňami som prežil už druhú domovú prehliadku. Asi o šiestej ráno kukláči vyrazili zámok na plechovej bráne a potom vybúrali vchodové dvere na dome mojej osemdesiatdva ročnej tety. Rozbili okno , na kuchynských dverách zostali odtlačky podrážky vojenskej kanady. Tetu v nočnej košeli držali pol hodinu pod namierenými zbraňami, jeden snaživec ju hlavňou pritláčal ku stoličke.  Potom prišli na to, že bývam vo vedľajšom dome.

Práve som vstával, pretože som mal odviezť ženu na injekciu a potom na vyšetrenie kardiológovi. Keď som začul hluk, hneď som vedel, o čo ide, ale nechcel som tomu uveriť. Bol som si takmer istý, že sa to už nikdy nemôže zopakovať. Utekal som ku dverám, aby nevystrašili manželku, ale boli už vo vnútri. Zažal som svetlo v kuchyni, mierilo na mňa päť kukláčov plus dvaja policajti vo vestách. Zbrane držali tak, ako keby čakali, že si ich odfotím.

Potom sme so ženou sedeli v predsieni , ona v nočnej košeli, ja v trenkách, bosí. Asi po pol hodine, nemal som predstavu o čase, mozog sa vypol, prestali na nás mieriť tými zbraňami a vyšetrovateľ mi ukázal Príkaz na domovú prehliadku. Zistil som, že dôvodom na túto protiteroristickú akciu bolo podozrenie, že som podozrivý z toho, že doma pod vankúšom skrývam účtovné doklady niekoľkých spoločností, ktoré už od decembra 2013 vyšetrujú policajné orgány. Tri roky robím účtovníctvo a poradenstvo pre rôzne firmy a pre rôznych ľudí.

Upozornil som ho na podstatné chyby v Príkaze , napríklad , že sú v inom dome s inou adresou , parcelným číslom , listom vlastníctva a s iným majiteľom, čiže na to, že ten Príkaz je neplatný. Dovolili mi zavolať advokátovi. Potom začali prehliadku prehliadkou WC. Rozhádzali synovu izbu a zobrali mu harddisk s pesničkami. Prešli sme do mojej izby – dvaja hľadači, jeden technik, zúčastnená osoba, ktorou bola neznáma devätnástka z Bratislavy a ja. Manželka už ležala v posteli nadopovaná liekmi, nameral som jej tlak 179/140, pulz 99. Dobrovoľne som im odovzdal počítač, disky a USB kľúče. Na stole som mal položenú rozčítanú knihu : Politická ekonomie strachu od Roberta Higgsa. Zobrali mi staré diáre a poznámkové zošity. Keď okolo štvrtej popoludní prišiel môj advokát, tak to na našom dvore vyzeralo ako na párty. Hlúčiky policajtov v civile , akoby sa ráno nič nestalo a oni si sem prišli len pokecať. Asi o šiestej sa všetci odpratali. Že dovidenia.

Keď som upratoval stôl v predsieni, kde sa všetko podpisovalo, našiel som pri rádiu zastrčený lístok – bola to dvojstránka z môjho zošita, taká úvaha s názvom :

Padanie mýtov.

Dnes sa to už veľmi nepoužíva -mýtus, legenda – všeobecná predstava o niečom, alebo niekom, ktorá sa odhalením skutočnosti stratí. Niekedy na konci osemdesiatych rokov som zažil pád mýtov o Leninovi a velikom Rusku. O tom, že nás v škole klamali, som sa presvedčil na vlastné oči, až keď som túto krajinu navštívil a spoznal život jej vyľakaných obyvateľov. Bolo to zo začiatku strašidelné, potom smiešne, napokon som si uvedomil, ako sa máme dobre.

Veľmi to nevidno, v správach to nenájdete, ale práve teraz u nás znovu padajú ďalšie mýty. Kedysi sme sa učili o vlastenectve a rešpekt pred štátnou mocou, ktorý sa takmer podobal na úctu, bol dosiahnutý strachom. Mali sme strach pred políciou, pred úradmi a vládnymi činiteľmi, aj keď sme si z nich potajomky robili srandu. Vyvolávanie strachu pred mocou nebolo síce veľmi demokratické, ale plnilo svoj účel. Napokon – čo to je : demokracia ?

Dnes sa systém zmenil. Iste , je ťažké udržiavať aký – taký mýtus o nadradenosti štátnikov, keď všetci vidia, ako sa brodia vo vlastných výkaloch. A namiesto toho, aby sa snažili očistiť, kydajú jeden na druhého pred očami svojich voličov – cez biely deň, pred očami svojich i našich detí a pred vysmiatymi, škodoradostnými tvárami zahraničných pozorovateľov – turistov. Zostal vo mne akýsi podvedomý strach, alebo úcta ? Úcta zmizla.

Banda vagabundov. Je to smutné.

Vlastne som nechcel písať o politikoch, ale všeobecne o ľuďoch, ktorí predstavujú štátnu moc, reprezentujú štát pred občanmi štátu a pred zahraničím. Títo ľudia rozhodujú. Akosi sa stalo, že predpokladáme, že rozhodujú správne. Áno, aj to je mýtus. Myslel som si, že keď rozhodujú podľa zákonov, tak to musí byť správne. Pretože zákon je ZÁKON. Ten MUSÍ byť správny ! No ale aj to je len predpoklad. Množia sa nám zákony, v ktorých sú chyby. Zákony, ktoré sú nesprávne, v ktorých sú nezákonné hlúposti. Zákonite sú rozhodnutia stanovené podľa chybných zákonov nesprávne.Padol mýtus o dokonalosti zákona.

Uvedomujeme si, že aj policajt je len človek. Aj minister je len človek. Tak čo … Môže sa mýliť !?

Nie. Nemôže. Parlament je na to, aby dozeral na správnosť zákona a predstaviteľ štátu, ktorý urobí chybné rozhodnutie, má odísť z funkcie. / Nemáme tu monarchiu. Kráľ sa môže mýliť, ale nikdy to nesmie priznať./

Takže tak. Chaos.